VITAJTE NA NAŠICH STRÁNKACH!

O nás

Ako som začínala?

Od detstva ma lákalo psíčkarstvo. Mala som 10 rokov, keď som dostala svojho prvého psa. Bol to malý „oriešok“ krémovej farby, srsťou pripomínajúci šteňa zlatého retrievera. Môj otec mal v tom čase dobermana a mne ako dieťaťu robilo obrovskú radosť, keď som popri nich mohla cvičiť môjho Punťa. Ten sa napokon dožil slušného veku a dodnes na neho spomíname. Druhého psa som dostala už ako stredoškoláčka. To už som bola zaťažená na veľké plemená. Dingo, môj prvý rotvajler, bol typický psík od množiteľa. Trpel viacerými ochoreniami, okrem iného ťažkými epileptickými záchvatmi a žiaľ, dožil sa len jedného roka. Do problematiky „bezpapierového množenia“ som v tom veku ešte nevidela. Po tom, ako mi Dingo odišiel, prišla k nám sučka labradora, po nej pribudla sučka rotvajlera. Donna sa dožila takmer 11 rokov a v mojom srdci jej stále patrí vyhradené miesto. I keď sa moje psíčkarstvo začalo „bezpapierovými psami“, po rokoch som sa vďaka nadobudnutým skúsenostiam, vedomostiam, kontaktom a informáciám dopracovala k rozhodnutiu, že ak sa budem v budúcnosti rozhodovať pre určité plemeno, musí to byť čistokrvný psík, teda šteňa jedine s rodokmeňom a z registrovanej chovateľskej stanice. (V prípade, že Vás táto tematika zaujala, na internete nájdete množstvo informácií o význame PP – preukazu pôvodu.)

Dnes sa naša svorka štvornohých skladá dvoch sučiek. Avšak riziko, že tento počet bude narastať, je pomerne veľké :)

Čím som si prešla?

Boli časy, keď ma najviac lákalo chovateľstvo. Štandardy plemien, exteriér jeden krajší ako druhý, výstavy, šteniatka... V tomto období ma očarilo plemeno Eurasier, ktoré kynologicky patrí do skupiny 5 (špice a iné primitívne plemená) a z hľadiska rozšírenia u nás patrí medzi málopočetné plemená. S majiteľkou chovateľskej stanice Von Valilberg som nadviazala kontakt práve v čase, keď očakávali šteniatka. To bolo radosti, keď som si rezervovala ryšavé šteniatko, ktorému meno som mohla sama vybrať! Keďže to bol vrh B, vybratej sučke som dala meno Becky. Práve skrz ňu som spoznala veľa chovateľov, kamarátov a nadobudla mnoho skúseností. Chvíle, ktoré sme strávili dlhočiznými prechádzkami, cvičeniami a hrami s Becky, Mendy, Donnou, veľmi často v spoločnosti iných psičkárov a psov, boli nepochybne krásne a obohacujúce. Medzičasom sa u nás ocitli v dočasnej opatere rôzne psy, zväčša veľkých plemien (nemecký ovčiak, španielsky mastin, beauceron, labradori ale i krížence.) Vďaka týmto opaterám a vďaka spomínaným spoločným prechádzkam, vybudovaným priateľstvám, ako aj výcvikom v rôznych kynologických kluboch, som mala možnosť bližšie spoznať aj také plemená, ktoré sa u nás tak často nevyskytujú (napr. louisianský leopardí pes, izraelský pes, bukovinský pastiersky pes a iné).

Moju prvú výstavu ako vystavovateľka som absolvovala s Becky. Bola to teda naša spoločná premiéra, po ktorej nasledovalo niekoľko ďalších výstav. Ako však roky utekali, sledovala som správanie Becky aj iných euraziérov v najrozličnejších situáciách a porovnávala som ich s plemenami, s ktorými som mala bohatšie skúsenosti. Rotvajler, doberman, labrador, nemecký ovčiak a iné. Z kynologického hľadiska sa môže zdať toto porovnávanie dokonca smiešne, keďže kategoricky ide o úplne inú skupinu plemien. V skutočnosti však práve to ma donútilo zamyslieť sa, či je eurasier to, čo som chcela. Eurasier je síce pes nepochybne krásny, inteligentný, pružný a hravý, má však svoje špecifické povahové vlastnosti, pre ktoré sme sa ku žiadnej konkrétnej činnosti-aktivite nedostali. Becky tak zostala domácim miláčikom, fyzicky najmenším, no zároveň „najväčším“ strážcom svorky. V skratke, máme ju všetci radi, ale ja som naďalej túžila po parťákovi, s ktorým budem môcť niečo robiť. Pojem „niečo robiť“ bol pre mňa dlho dosť široký, zahŕňal možnosti agility, obrany, záchranárstva, canisterapie. Dovolím si tvrdiť, že človek, ktorý už raz mal doma niektoré z vyššie uvedených plemien, sa k nemu časom isto rád vráti. Nie nadarmo sú to svetovo obľúbené plemená, často nachádzajú pracovné využitie v polícii, záchranárstve, terapii a pod. Tak je to i so mnou a s labradormi. Musím uznať, že sa spolu s rotvajlerom nachádzajú v top trojke na mojom „rebríčku plemien“, a tak som neváhala dlho a mala som vytýčený cieľ: čoskoro pribudne čierna fenka LR, s ktorou budem cvičiť vyhľadávanie ľudí.

Tak prišla Gamina. Dňa 23.2.2013 som v snehovej fujavici, s chrípkou, horúčkovite (nie tak od horúčky ako od nedočkavosti) cestovala za čiernym klbkom šťastia, alebo za „pekným priateľom“ ako to aj v jej mene figuruje. Game Nice Friend mi už svojím príchodom splnila jeden sen. Odvtedy mi robí úžasnú spoločnosť a radosť. Samozrejme, ako väčšina labradorov, aj ona má na konte zopár vecí, ktoré počas svojho dospievania (a počas mojej neprítomnosti) zničila. Avšak keď chcete mať psa „na prácu“, musíte rátať s tým, že bude sršať energiou, ktorú však počas vašej neprítomnosti spáli zrejme nie práve podľa vašich želaní. Väčšina labradorov z tohto obdobia našťastie vyrastie a okrem toho skoro pochopia, že vy sa z tej práce čoskoro vrátite.

Ale späť k nám. Tak ako som aj plánovala, s Gaminou sme začali trénovať v ranom veku. Vyhľadávanie ju od samého začiatku bavilo. Okrem toho sme neustále pracovali na poslušnosti, ktorej základy síce už dávno má, no i tu platí pravidlo „Opakovanie – matka múdrosti“. Navštívili sme rôzne kynologické kluby, absolvovali nespočetné množstvo výcvikov, socializačných stretnutí, tréningov, ukážok poslušnosti, ale aj výstav. Rovnako ako s ostatnými členmi našej svorky, aj s Gaminou som prežila mnoho jedinečných a krásnych chvíľ. A verím, že viac než za sebou, máme ešte len pred sebou :)

Čomu sa venujeme teraz?

Ako som už spomínala, Gamina mi napĺňa sny a túžby. Máme toho toľko spoločného. Už niekoľko rokov ma sprevádza nielen v dobrých chvíľach môjho života, ale aj v tých najťažších časoch. A čomu sa teda venujeme? Roky nás to ťahalo k už spomínanej záchranárčine, no ako čas plynul, zistili sme, že to nie je pre nás to „pravé orechové“. Predovšetkým som hľadela na Gaminu, chcela som, aby to, čo robí, ju skutočne bavilo. A aj keď s ľuďmi pracuje rada, postupom času som videla, že pri vyhľadávaní jej chýba tzv „drive“. Najmä s pribúdajúcimi rokmi sa jej povaha stávala čím ďalej, tým kľudnejšou. Nakoniec aj Gaminka našla uplatnenie v sociálnej sfére a tak sa stala okrem iného aj mojou kolegynkou :)

Mnoho ľudí sa ma pýta, ako to robím, že ma moje psy tak poslúchajú. Vždy tvrdím, že základom je vzťah. Puto, ktoré si so svojim psom vytvoríte a neustále pestujete, je alfou a omegou. Je však dôležité pochopiť, že samotná láska nestačí. Ak dovolíte svojmu psovi, aby si myslel, že pánom je on, nemôžete od neho očakávať, že vás bude rešpektovať a plniť vaše povely. Výchova a výcvik psa je však veľmi rozsiahla téma. Pri problémoch  v tejto oblasti rada poradím. Treba však rátať s tým, že človek musí začať od seba. Pes nie je stroj, ktorý nejaký tréner dokáže u seba doma "opraviť", vráti ho naspäť a bude fungovať ako švajčiarske hodiny, pričom "chyba" je pravdepodobne v správaní majiteľa. Z tohto dôvodu cudzie psy netrénujem, v prípade potreby /záujmu rada poradím na základe svojich dlhoročných skúseností a vedomostí.

Dnes si už svoje ciele a plány stanovujem, respektíve upravujem priebežne. Popri osobnom živote, domácich a pracovných povinnostiach nie je jednoduché venovať sa kynologickým aktivitám v takej miere, ako by si to človek želal. Jedno však viem naisto – bez nich by to nebolo ono, bez nich by som to nebola JA...